Milujem ťa dočasne

Šum vĺn plaziacich sa na pláž sa zakrádal popod zavreté Jurove viečka. Načúval čajkám lietajúcim ponad jeho hlavu dúfajúc, že sa žiadna z nich nerozhodne vyprázdniť práve pri prelete nad ním. Oceľovo-modré mraky bránili slnku rozohriať more i pláž, no Juraj sem prišiel práve preto. Bol jediný, kto chodil na pláž, keď nebolo pekné počasie. Nedokázal si naplno užiť zvuky mora, ak ho rušil džavot hrajúcich sa detí, výkriky predavača zmrzliny alebo súložiace páriky v neďalekých kríkoch. Taktiež ho aspoň nikto neodsudzoval za uterák s potlačou Avatara.

Ľahký severný vánok mu spôsobil husiu kožu. Posadil sa, zložil si slnečné okuliare a poobzeral sa. Nikde nikto. S úsmevom sa rozbehol do vody. Vlny postupne silneli, tak sa rozhodol neplávať ďaleko. Otočil sa k brehu.

Pri natiahnutom uteráku niekto bol a prehrabával sa jeho vecami. Určite mu chcel zobrať výtlačok Búrlivých výšin, ktorý bol tiež dôvod, prečo mu vyhovovalo nechodiť na pláž počas slnečných dní. Rukami sa oprel do vĺn, ktoré ho doniesli až na breh. Človek pri jeho veciach stále bol. Teraz však iba postával a čítal si jeho obľúbený román od Emily Bronteovej.

„Hej! Čo si myslíš, že robíš?“ skríkol a rozbehol sa za stojacou ženou. Tá sa na neho s úsmevom pozrela a odpovedala:

„Ja nič. Len, človek nestretne každý deň si čítať...“ Jej pohľad skĺzol na Jurove plavky, ktoré boli dôvodom číslo štyri, prečo nechodil na zaľudnenú pláž. Na jeho plaveckých šortkách sa týčila hlava delfína, ktorého nos bol presne uprostred.

„Hej hej, fajn.“ Vytrhol jej z ruky knihu, no neuvedomil si, že má ešte mokré ruky. Rýchlo ju hodil do batohu a prehodil cez seba uterák. Žena sa postavila a začala sa smiať. Práve na ňu pozeral modrý humanoid s delfínim nosom namiesto prirodzenia.

Juraj si ju premeral. Kráska v krátkych azúrových letných šatoch sa mu vyškierala do tváre a on si nemohol pomôcť iba sa začať smiať. Niektoré chvíle sú tak trápne, že smiech, nech je akokoľvek nevhodný, je jediná možnosť.

„Volám sa Veronika.“

„Ja som Juraj.“

„Pri ženách som sa naučil iba jednu vec,“ povedal Juraj a prevalil sa na druhú stranu deky smerom k  Veronike, „a to, že pýtať sa ženy čo chce, je šialenstvo. Pretože nech chce čokoľvek a nech je o tom presvedčená celou svojou bytosťou, stále si to môže v poslednom momente rozmyslieť.“

„A na to si prišiel počas čítania Búrlivých výšin? Či až pri Pýche a predsudku?“ Široko sa na neho usmiala, takže jej mohol urobiť rýchlu zubnú prehliadku.

Ležali na trávnatej lúke, kilometre od najbližšej civilizácie. Aj tú predstavoval len drevorubač Jano, ktorý sa ožral v lese. Slnko pripekalo a teplý vánok sa lascívne pohrával s Veronikinou olivovou sukničkou, ktorej okraj  Juraj  so záujmom celý čas sledoval a vyčkával na každý silnejší poryv.

„Samozrejme. A keď prídeš ku mne domov, predstavím ti aj ďaleko väčšie skvosty mojej osobnej červenej knižnice.“ Ironicky sa na ňu usmial, ona sa k nemu bližšie prisunula a provokatívne si preložila nohu cez jeho nohu.

„Takže ma nevoláš na zbierku motýľov, ale na zbierku literárneho gýču?“ Pristúpil na jej hru a rukou jej prechádzal od lýtka až popod sukničku.

„Neverila by si koľko známych si ku mne chodí požičiavať knihy.“

„Nechaj ma hádať. Pri požičiavaní vždy aj zostanú,“ povedala Veronika, chytila Jurajovu zvedavú ruku a požila ju na jeho bok. Neodpovedal. Iba takmer arogantne strčil ľavú ruku pod jej rameno, aby sa k nemu bližšie pritúlila. Ona jeho ruku chytila a prikryla sa ňou. Potom  Juraj  povedal:

„Nehanbím sa povedať nahlas, že si prvá, ktorá sa so mnou chcela stretnúť aj druhý raz a nielen pre to, aby si mi vrátila požičanú knihu.“

„Je mi cťou,“ povedala, obrátila sa k nemu tvárou a uprela na neho svoje veľké smaragdové oči. Juraj zatiaľ počítal tých niekoľko málo oblakov, ktoré križovali oblohu.

Čakala ďalej.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš? Chceš, aby som ti nejak špeciálne poďakoval za to, že tu si?“ Prevrátila oči a povedala:

„Áno. Pobozkaj ma už konečne.“

„Kedy si mi to chcela povedať?“

„Neviem, nepremýšľala som nad tým.“

„V poriadku.“ Sklopil zrak do stola. Sedeli v kaviarni s výhľadom na zapadajúce slnko, zvyčajne teplé a romantické, no dnes malo nezvykle chladnú žiaru. Nemal chuť sa ďalej pýtať. Nechcel už nič počuť.

„Nehnevaj sa na mňa. Bála som sa, že ťa tým odplaším, tak som ti to nechcela hovoriť skôr.“ Smutne sa na neho pozrela dúfajúc, že zdvihne zrak a opäť sa usmeje. Nestalo sa tak.

„Kedy odchádzaš?“ opýtal sa jej chladne.

„O tri mesiace.“

Pokýval hlavou, ale stále sa na Veroniku nepozrel. Premýšľal nad týždňami, ktoré spolu strávili. Spomenul si, ako sa prvý raz bozkávali. Prvý bozk je preceňovaný. Pretože nikdy nejde o to, čo spolu urobíte prvý raz alebo posledný raz. Vždy záleží iba na tom, či sa to stane znovu. Keď mu napísala, že by sa mali porozprávať, očakával, že z kaviarne odíde ako zadaný človek. Nie, že sa budú musieť rozlúčiť. A príde o to vytúžené: „Nabudúce...“

Zrazu sa zdvihol a odišiel.

Veronika prekvapene pozerala ako odchádza, no nepokúšala sa ho zastaviť. Nechala, nech ide, zatiaľ čo ona sa niekoľkokrát bezmocne nadýchla. Zatvorila oči a v duchu si vynadala, prečo ešte nepočkala. Mohla mu to povedať neskôr. Nemusela mu to hovoriť vôbec. Chcela sa do neho zamilovať. Tak veľmi chcela. Teraz o všetko prišla.

Vtedy sa  Juraj  vrátil s dvomi vodkami a pomarančovými džúsmi a povedal:

„Takže, ak som to správne pochopil,“ položil alkohol aj zápitok na stôl a posadil sa vedľa Veroniky, „máme tri mesiace, aby sme stihli všetko, na čo ostatní majú roky.“

Prirážal.

Aj keď vždy tvrdila opak, jej vzdychanie považoval za viac účelové ako spontánne. Väčšinou počul iba to obligátne „Áno“, ak jej náhodou z úst vykĺzlo aj „Ach bože“ bral to ako dobré znamenie. Spomalil. Očami skúmal každú krivku, ako keby sa snažil vpáliť obrysy jej tela do svojej mysle. Vedel, že sa tento deň už nebude opakovať. Posledný deň.

Prirážal silnejšie, rukou ho stiahla za krk k sebe, aby ho mohla bozkať.

Vykĺzol. Nevadí. Vrátila ho na miesto a pokračovali. Po vyvrcholení musel najprv po sebe upratať, až potom ho pustila si ľahnúť k jej spotenému telu. Pozerali do stropu a hlasne vydychovali. Sledoval ako jej stúpa a klesá hruď, kým ona radšej ani nechcela myslieť, kde asi môže mať pohodené svoje červené čipkované nohavičky. Stiahla si vyhrnutú bordovú nočnú košieľku na brucho a pritúlila sa k nemu. Pohladil ju po vlasoch a povedal:

„Ľúbim ťa.“

„Aj ja ťa ľúbim.“

„A predsa zajtra odídeš.“

„Odídem.“

Ležali vedľa seba mlčky a tvárili sa, že na svete nie je nič fascinujúcejšie ako srdiečková tapeta na strope. Nevedela si spomenúť, prečo sa ho vlastne nikdy neopýtala na výber tohto vzoru pre spálňu.

Vo vzduchu viseli všetky nevyrieknuté výčitky ako mínové pole. Čo i len najmenší pohyb mohol privodiť katastrofu. Juraj sa pohol.

„Neuvažovala si o tom, že by zostala? Kvôli mne.“ Jedna mína práve vyhodila do vzduchu celé mínové pole. A možno aj nejaký ten muničný sklad.

„Vieš, že som o tom uvažovala.“

„A?“

„A nič. Musím odísť, cítim, že dokým neodídem nebudem plnohodnotným človekom. Ak by som tu teraz zostala, s tebou, vyčítala by som ti to do konca tvojho života.“

„S tým by som vedel žiť.“ Naivne sa na ňu usmial. Ona mu s úsmevom odpovedala:

„Ty možno áno, ale ja nie.“

Hlasno si vzdychol.

„Čo budem robiť, keď tu nebudeš?

„O čo ti ide Juro? Budeš robiť to, čo si robil predtým. Budeš kompletizovať zbierku od Ingrid Lindstromovej a Danielle Steelovej. Alebo sa opäť vrátiš k plávaniu. Niečo si už nájdeš.“

„Dobre,“ uzatvoril a posadil sa na posteľ. Mohla byť taká chladná? Musela skutočne odchádzať? Nemohla počkať ešte mesiac? Dva? Rok?

Miloval ju.

Predtým o láske čítal iba duševné zvratky severských autoriek, ktoré nikdy nemal rád. Ale čítal ich, pretože mu dávali nádej na happy end. Že keď nájde tú skutočnú lásku, opätovanú lásku, vezmú sa a budú mať dve blonďavé a modrooké deti. Pokojne by zo svojich predstáv dokázal vypustiť ten ich árijský vzhľad. Dokonca by prežil, ak by deti neboli žiadne. Chcel byť s ňou.

Čím bližšie bol deň jej odchodu, neviditeľná bariéra medzi nimi rástla. Odcudzovala sa mu, ale on to odmietal. Nechcel vidieť, ako sa na neho pozerá a v duchu si hovorí, že už čoskoro bude nezadaná. Možno chcela vytrtkať jeho kamaráta Vlada. Vždy sa na neho tak zvláštne pozerala... Nič z toho Juraj nechcel vidieť. Chcel, aby bola jeho, ale nie ako trofej, vypchatá busta na priečelí jeho kozubu. Hľadal partnerku, priateľku a našiel! Stratil.

Ešte nie. Ešte je čas. Zostávalo dvanásť hodín, dokým ju odprevadí na taxík a povedia si definitívne... Dovidenia? Alebo zbohom? A záleží na tom vôbec? Už nebudú spolu. Už bude iba on a ona. Keď uplynie dvanásť hodín bude sám. Opäť stáť s pivom ruke pri okne a sledovať ľudí cez okno a čudovať sa, prečo tiež nemôže byť tak šťastný ako oni. Bude premýšľať o tom, prečo musela odísť a prečo nezostala. Bude ju nenávidieť, že odišla. A on musel zostať sám.

Ležali spolu vedľa seba. Dívali sa do očí a mlčali. V duchu si Juraj hovoril, ako miluje tie oči a ako ich o niekoľko hodín bude preklínať.

Stál pri okne. Pivo otvoril nacvičeným pohybom o parapetnú dosku. Nasadla do taxíku a už jej nebolo. Ďalej tam stál a pomaly pil pivo. Keď vypil polovicu, sadol si na gauč a zapol si televízor. Nič nedávali, ale díval sa aj tak.

V hlave mal iba šum. Nepremýšľal nad ničím, tak, ako to vedia iba muži. Dopil pivo. Otvoril si druhé. Jeho chuť bola horká. Chvalabohu. No na jeho dne namiesto oslobodenia nenašiel nič. Otvoril ďalšie pivo. Dve fľašky mu postávali na zemi vedľa gauča, ako keby si spomínali na časy, kedy ich tam zvykávalo byť omnoho viac.

Zaklopanie.

Pivo položil na zem k ostatným dvom a išiel k dverám.

Otvoril dvere.

Veronika v bielej košeli sa na neho zoširoka usmievala. Nikdy ju nevidel sa tak usmievať. Vrhla sa mu okolo krku a hneď mu nalepila dve pusy na líce.

„Vedela som, že to bez teba nevydržím. Vieš ako sa hovorí: Človek zistí, čo má, až keď to stratí. Musela som ťa stratiť. Teraz už viem, že si bol všetko, čo som kedy hľadala. Chcem s tebou zostať.“ Nevnímal záplavu slov a silno ju objal.

Potom mali sex.

Juraj ležal na posteli, pretože nevedel zaspať. Veronika opretá o jeho hruď spokojne oddychovala. Z každého jej nádychu a výdychu počul, ako je šťastná a spokojná. V diaľke za oknom sa pomaly schádzali ťažké uhľovočierne mračná.

Premýšľal nad Veronikou, sledoval prameň jej vlasov, ktorý sa jej vždy pri líci trochu skučeravil. Sledoval jej telo a dokonalú pokožku. Nepoznával ju. Už to nebola tá Veronika, ktorú poznal. Odišla. Mala byť preč a on ju mal teraz nenávidieť. No ona teraz spokojne priadla na jeho hrudi a nevedel, čo s tým má robiť.

Nemala sa vracať.

Nevedel ju však nenávidieť.

Ale už ani milovať.

Declined Stories 3 (časť 5.)

Zastavil som ju.

Čo iné som mohol urobiť? Zostať na mieste a tváriť sa ako urazené decko?

Akonáhle zistíte, že človek, ktorého zbožňujete, rešpektujete a vážite si, stratil vašu dôveru, nie je to ešte koniec sveta. Treba si uvedomiť, že dôver si musí človek zaslúžiť. A ja som si ho ešte nezaslúžil. S tým som sa dokázal bez najmenších problémov vyrovnať.

Ale nie je to také, ako keď zistíte, že váš syn je narkoman. Alebo, že vám zomrel príbuzný. Nie je to nič podstatné. Aspoň naoko a z globálneho hľadiska. Ak je to však celý váš svet, máte problém. Sakra veľký problém.

“Sofia, ja... ti rozumiem. A nemohol som od teba očakávať všetko hneď. Uvedomujem si, že podobné veci neberieš na ľahkú váhu a ja to rešpektujem.”

“Holden. Som rada, že to chápeš. Ale nehovor mi, že dôvera jednej ženy znamená pre teba tak strašne veľa.” Usmiala sa na mňa dokonalým úsmevom.

Nevedela ako veľa to pre mňa vtedy znamenalo.

Nemám rád podobné momenty. Obaja sa cítime trápne a najradšej by sme boli niekde úplne inde. Avšak je nutné ich zažívať.

Zostala ešte jedna vec, ktorú som s ňou potreboval prebrať:

“Ako si to myslela s tým, že sa správam tak, že nevieš čo si máš o mne myslieť?”

“Holden, nechcem aby si si to bral osobne... Teda, asi si si to budeš musieť vziať osobne, keďže je to o tebe... Mám z teba zmiešané pocity. Je mi s tebou dobre. Cítim sa pri tebe príjemne. Lenže niekedy dokážeš zo seba vytiahnuť takú hlbokú myšlienku, že by sa za ňu ani Aristoteles nemusel hanbiť a niekedy sa správaš ako posledný puberťák.”

Takže Aristoteles by sa nemusel hanbiť za niektoré moje myšlienky. Wow to je skvelé. A o čom bola druhá časť vety? ... niečo s puberťákom. Aha, obchod s počítačovými hrami!

“Myslím, že sa naučím v sebe eliminovať toho puberťáka. Len pre teba. Ale až potom, čo zájdeme do toho obchodu s hrami.”

Sofia prevrátila oči a išla so mnou. 

Declined Stories 3 (časť 4.)

Pustila mi ruku a kúsok odo mňa odstúpila.

„Vieš Holden. Ja ti dôverujem. Ale iba niekedy. Áno, viem. Nie je to normálne medzi priateľmi. Len niekedy sa správaš tak, že neviem, čo si mám o tebe myslieť a to mi vadí.“

Moja sánka pomyselne zaštrngala na mačacími hlavami vydláždenom Rybom trhu. Takže Sofia mi nedôveruje. To je skvelé. To je úplne úžasné. Kde som preboha urobil chybu?

„Ako prosím?“ Zatváril som sa nechápavo. Potreboval som sa uistiť, že to, čo mi práve povedala, neznamená to, čo som si práve pomyslel.

„Ja som vedela, že bude chyba, ti to tak otvorene povedať.“ A vykročila smerom odo mňa. Išla ďalej. Hlavu mala stále sklonenú.

Videl som, že bola smutná. Deprimovaná. A to ma na tom mrzelo asi najviac. Že som si nedokázal získať jej celú dôveru.

Rozbehol som sa za ňou. 

A je to tu! Hľadáme nové tváre príbehu!

Vždy si sa videla na stránkach časopisov? 

Chcela by si si vyskúšať aké to je hrať vo foto-seriály?

Máš chuť sa zapojiť do mladého kolektívu a ukázať, čo v tebe je?

Zapoj sa a buď novou tvárou študentského projektu Holdenov svet !

Čo ponúkame?

Možnosť prezentovať sa pred reálnym publikom

Vyskúšať si skutočné fotenie nášho seriálu

Položku v životopise, že si hrala v seriály (nie každý sa môže pochváliť niečim takým)

Spoznať skupinu aktívnych, perspektívnych, schopných a najmä skromných mladých ľudí

Ak sa prihlásiš teraz, dostaneš exkluzívnu pozvánku na februárový team-building. All(kohol) inclusive

A veľa, veľa ďalšieho...

Koho presne hľadáme?

Hľadáme jednu slečnu vo veku 15-18(19), mladistvý vzhľad, ideálne blondína, výška 165-175 - budeš tvárou  puberťáčky, ktorá zamotá Holdenovi hlavu (veľa dievčat si budee priať byt na tvojom mieste)

A ešte jednu slečnu vek 18-25(28), z ktorej bude vyžarovať vyspelosť, ideálne blondína, výška 170-180 - tvár Holdenovej staršej sestry. Zodpovednej, vážnej, ale zároveň citlivej. Prezradíš v príbehu kúsok Holdenovej minulosti...

Uprednostňujeme baby, ktoré si už niekedy vyskúšali fotenie a majú s tým skúsenosti 

Ak si myslíš, že sme ťa našli, pošli nám svoje fotky aj s prihláškou na mail: holdenovsvet@gmail.com

Tešíme sa na teba!

Declined Stories 3 (časť 3.)

“A teraz mi už nedôveruješ?” Zakončenie jej odpovede na moju otázku ma prekvapilo. Myslel som si, že naše, ešte celkom čerstvé, priateľstvo bolo založené na vzájomnej dôvere. Tak by to aspoň malo štandardne fungovať.

“Stále ti dôverujem Holden.” Chytila ma za ruku a pozrela sa mi do očí. Neviem či to urobila, pretože to tak cítila, alebo iba chcela zvýrazniť silu jej slov. Tak či onak docielila požadovaný efekt.

Vzadu v hlave sa mi ozvalo tikanie hodiniek. Pomalé tik-tak, tik-tak. Vždy, keď sa malo stať niečo dôležité som to počul. Aspoň som si ten zvuk pridával ku každej mojej spomienke, ktorá bola pre mňa dôležitá.

To postupné, pravidelné tik-tak pre mňa symbolizovalo niekoľko vecí.

Moju vôľu predísť niektorým situáciám. Predstavím si seba samého ako stojím v tom momente a začujem tikanie. A viem, že musím niečo urobiť. Čokoľvek. A možno nič.

Rovnako to pre mňa symbolizuje ešte jednu vec. Nevyhnutnosť. Ako keď sa pozeráte na hodiny na stene a viete, že aj keď im vyberiete batérie a rozmlátite ich na kúsky, čas tým nezastavíte.

Sofia pokračovala:

“Lenže...”

Declined Stories 3 (časť 2.)

Išli sme sa prejsť do Starého mesta. Prvý som prehovoril ja.

“Vieš, Sofia. Vždy som sa ťa chcel opýtať jednu vec. Smiem?”

“No skús.” Ruky mala založené vo vreckách. Hlavu mierne sklonenú a vlasy rozpustené.

“Prvú noc, keď sme boli spolu. Prečo si sa mi vtedy zverila so svojimi problémami a rozplakala sa mi na ramene? Veď si ma vôbec nepoznala...” (V pôvodnej verzii Holdena bolo, že prvá noc skončí tak, že sa Sofia rozplače a Holden ju utíši. Nakoniec som sa rozhodol zo Sofie urobiť silnejšiu ženu. Snáď sa nikto nehnevá. Pozn. autora)

Zhlboka sa nadýchla a neodpovedala mi. Aspoň nie hneď. Videl som na nej, že očakávala presne túto otázku. Možno aj zvažovala, že by na ňu využila právo veta. Ale pravdepodobne by to nebolo to najsprávnejšie.

Nachádzali sme sa práve na Rybom trhu. Uličky vyzerali viac prívetivo ako inokedy. Vonku bolo príjemne teplo a veľmi sme si to užívali.

“Neviem si presne spomenúť na všetky svoje pocity. Bolo ich veľa. Ale jeden prevážil všetky ostatné. Dôvera. Verila som, že keď sa ti zverím, tak ma podržíš. Nikdy som to neurobila pred cudzími ľuďmi. Neukazujem svoje slabé stránky. Ale tebe som dôverovala. Vtedy.”

Declined Stories 3 (časť 1.)

Najnovšie vydanie Declined Stories ilustruje časť príbehu medzi Holdenom a Sofiou, ktorú som síce napísal, ale musel som ju z príbehu vypustiť, pretože sa mi nehodila. Netušil som kam ju zaradiť. Museli ísť preč, aj keď sú to časti, ktoré mi prirástli k srdcu. Využil som ich ako cvičenie pre nového fotografa v tíme Mareka Piovarciho. Ohodnoťte jeho prácu.

A keďže Patrik, náš Holden, nemohol prísť, prvý ( a dúfam, že aj posledný) raz som si Holdena zahral sám.
Hrajú:
Sofia - Nikoleta Kováčová
Holden - Peter Nagy
Foto - Marek Piovarci

Sofia stála vedľa mňa a spoločne sme pozerali na tečúcu rieku pod nami. Stáli sme na nábreží Dunaja, vychutnávali si pohľad a nechávali, aby nás myšlienky niesli kam sa im zachcelo.

Bolo veľa ľudí, s ktorými som sa vedel skutočne dobre porozprávať. Ktorí mali podobné záujmy aj boli podobne komunikačne a vedomostne zdatní ako ja. Avšak si nespomínam, že by som dokázal s niekým tak dobre zdieľať ticho.

Vždy som si myslel, že základ dobrého a fungujúceho vzťahu je kvalitná komunikácia medzi partnermi. Keď si máte stále čo povedať. Alebo keď si hovoríte veci, ktoré by ste nikomu inému neboli schopní prezradiť.

Avšak až teraz som si uvedomil, že je to iba polovica úspechu. Pretože čím častejšie sa s tým človekom stretávate, tým menej tém vám zostáva na spoločnú debatu. A vtedy uvidíte, či ste stretli toho správneho partnera.

Keď ticho medzi vami je veľavravnejšie ako slová. Slová, ktoré už nemusíte povedať, aby bolo medzi vami súznenie.

Stál som tam so Sofiou, opretí o zábradlie, zahľadení pred seba a zahĺbení v myšlienkach. Nechali sme, aby ticho povedalo všetko za nás.

Hľadáme fotografa!

Videli ste fotky, aké robí Holdenov svet? Viete, že by ste to urobili lepšie? Dávame vám možnosť to dokázať!

Ak máte nemalé ambície vo fotografovaní a chceli by ste sa niečo nové naučiť, vyskúšať v praxi, spoznať nových ľudí a zažiť trochu adrenalínu, pripojte sa k nám.

Koho hľadáme:

Flexibilný mladý človek - telom, duchom alebo obojím

Schopnosť nájsť si čas - 2-3x mesačne cez víkend vybehnúť a fotiť

Dobrá komunikatívnosť - musí sa pravidelne informovať o tom, čo sa v tíme deje

Ideálne z Bratislavy resp. okolie - ak z iných lokalít, tak sa to dá tiež nejak vyriešiť

Vlastný fotoaparát a príslušenstvo - stojan, krytka, dobrá nálada, ploskačka, všetko sa počíta

Photoshop zručnosti - časti vychádzajú 4x týždenne po tom ako sa upravia v PS po konzultácii s autormi

Žena - pekná, inteligentná, vo veku 17-22, navarí a napečie, má vyberaný hudobný vkus ---> Pre nášho admina Jara

Čo ponúkame:

Možnosť splniť si sen a aktívne fotiť a pracovať s fotkami podľa vašich (a našich) predstáv

Podieľanie sa na tvorbe mladého perspektívne portálu

Možnosť osobne spoznať účinkujúcich v Holdenovom svete a ďalších mladých ľudí

Zúčastňovanie sa na rôznych team-buildingových akciách

... ale aj možnosť prečítať si všetkých 150 častí príbehu o Holdenovi


Ak vás táto ponuka zaujala, neváhajte nás kontaktovať na našej fanstránke, profile Holdenov Svet alebo na e-maily: holdenovsvet@gmail.com a pripojte aj link na svoje predchádzajúce práce.

Tešíme sa na novú tvár v tíme! :-)

Declined stories 2

V pôvodnom príbehu nezavolal Henry Holdena, aby išli spolu do Trnavy ale kvôli niečomu úplne inému. Prečítajte si, ako som to napísal prvý raz. Keď túto verziu uvidela moja sestra, tak povedala, že to viem napísať lepšie. Som rád, že som upustil od tejto dejovej vetvy a táto skončila iba ako spomienka.

32.

“... ale stojí mi už tri hodiny!” Usmieval sa na mňa a obdivoval svoje mužstvo. Ja som bol nútený ho obdivovať tiež.

“Preboha zakry sa, prosím ťa.” Dal som si ruku pred oči.

Poslušne zobral z vešiaku župan a obliekol si ho. Nemohol som sa ubrániť myšlienke: Čo je to preboha za človeka, ktorý sa musí pochváliť kamarátovi s trojhodinovou erekciou? To je Henry.

“Už som sa s ním pohral dvakrát a on stále stojí. To je fascinujúce!” Tešil sa.

“No dobre. Si skvelý. A teraz mi povedz, čo si si zobral.”

“Nič. Vážne. Čestné pionierske” Postavil sa do pozoru a dal si ruku na srdce. V oblasti panvy mal župan nápadne zdvihnutý.

“Henry. Toto nie je sranda. Čo si si vzal?” Trval som na svojom.

“No dobre. Jednu modrú tabletku.” Sklopil zrak.

“Máš dvadsaťpäť. Načo ti je preboha viagra?” Nechápavo som zakrútil hlavou.

“Človek predsa nikdy nevie, kedy bude potrebovať nejakú podporu.” Odvetil.

“Musím ťa zobrať na pohotovosť. Obleč sa a dávaj si pozor ako sa s tým oháňaš.”

33.

Čakáreň bola plná ako v každej slovenskej nemocnici. Plná ukašľaných, usmrkaných a krvácajúcich ľudí. Sem tam niekto vošiel a vyšiel z ordinácie, ale nevyzeralo to tak, že by sa to malo veľmi pohnúť.

V momente ako okolo prechádzala prvá sestrička sa jej Henry hodil okolo krku. Presviedčal ju, že má príliš veľa krvi v istých partiách, tak nedokáže chodiť. Po chvíľke presviedčania dostal invalidný vozík. Mojou úlohou bolo ho tlačiť.

Kým sme čakali na príjem, vozil som ho po čakárni. Našťastie sa však rýchlo dostal do ambulancie, keďže bol zaradený medzi akútnych pacientov.

“Čo sa vám stalo?” Opýtal sa doktor, ktorý mal práve službu.

“Kamarát má už viac ako tri hodiny erekciu a nechce mu skončiť.” Povedal som.

“A načo má invalidný vozík?” Prekvapene sa ma opýtal.

“To je dlhá história.”

Doktor iba zakrútil hlavou a zavolal na sestričku s tým, že bude potrebovať lokálne anestetikum.

Sestrička prišla rýchlo z vedľajšej miestnosti aj s injekčnou striekačkou.

"Sofia?"

Holdenov svet FAQ (Čítaj fa kjú)

Začali sa množiť otázky, čo je to Holdenov svet. Preto tento blog bude zameraný na zodpovedanie všetkých otázok.

Myslel som si, že Holdenov svet bude hraný seriál, ale vyšlo iba jedno video.

Pôvodným zámerom bolo skĺbiť filmovanie videa, fotografovanie častí a písanie príbehu. Ale vzhľadom na náročnosť tvorby videa, sme sa rozhodli sfilmovať iba prvých 6 častí príbehu.


Čo to potom ten Holdenov svet je?

Holdenov svet je písaný a fotografovaný príbeh (alebo kľudne aj seriál) o mladom človeku s menom Holden, ktorý sa v alkoholickom opojení zamiluje do Sofie. V príbehu vystupuje aj jeho najlepší kamarát Henry, sukničkár, ktorý sa mu snaží so ženami pomáhať.

O čo vám s tým ide?

Snažíme sa vytvoriť príbeh pre mladých ľudí všetkých vekov, za ktorý sa nebudú musieť hanbiť. Holdenov svet sa nesnaží ukazovať ako veľmi dokáže byť dnešný svet dekadentný. Takisto nechce byť ako primitívne a prvoplánové telenovely. Holdenov svet chce ponúknuť oddychový a zábavný príbeh (niekedy aj s prímesou recesie), ktorý budú čitatelia radi sledovať a autori zase budú môcť kľudne spávať, že tvoria niečo, čo sa páči aj iným.


Dokedy si myslíte, že budete vedieť vydávať príbeh?

Naším základným cieľom je vydržať s publikovaním do začiatku leta 2012 spolu aj s fotením všetkých častí. Aktuálne sú z príbehu napísané časti na jeden rok dopredu.


Kedy vychádzajú časti?

Časti sú publikované vždy v nedeľu, pondelok, stredu a štvrtok. Konkrétne časy publikovania sa rôznia, ak sú fotky predpripravené, tak vždy o 00:00 vyjde časť, keď nie sú hotové, tak behom daného dňa. Ak sa v budúcnosti bude dariť robiť fotografie s predstihom, tak to bude vždy o fixnom čase.


Kto to píše a kto sú herci?
Autorom textu je Peter Nagy, 20ročný študent žurnalistiky UK v Bratislave.
Holdena hrá Patrik Plvan, 20 ročný študent politológie vo Viedni.
Sofiu hrá Nikoleta Kováčová, 19ročná študentka žurnalistiky UK v Bratislave.
Henryho hrá Juraj Kolárik 23ročný študent angličtiny a literatúry v Nitre.

Podrobnejšie predstavenie ľudí v tíme príde už čoskoro, spolu s fotkou a krátkym životopisom.

Čo vás to stálo? Aký máte rozpočet?

Celý Holdenov svet funguje na princípe dobrovoľnosti a našej vlastnej snahy nesedieť iba na zadku a niečo aj urobiť. Hosting a doménu zaplatil brat (Petra Nagya), všetky náklady spojené s výrobou dielov, fotografovaním, cestovaním atď si každý člen tímu hradí sám. Ak poznáte niekoho, kto by nás rád podporil, budeme iba radi :-)


Je to TEN Peter Nagy, spevák a fotograf?

Áno, je to presne on a ak ešte raz niekto položí túto otázku, tak zložím svoje nohy zo stola, obujem si červené mokasíny a pôjdem niekoho ubiť svojou gitarou a dlhými kučeravými vlasmi.


Ako sa môžem ocitnúť v príbehu? alebo Som strašne aktívny/a, mohol/la by som nejak pomôcť?

Stačí nám napísať na holdenovsvet@gmail.com alebo na našu fanstránku http://www.facebook.com/holdenov.svet radi privítame každú pomoc a v príbehu sa ešte objaví niekoľko postáv, ktoré nemajú svoje tváre. Možno čakáme práve na teba, tak neváhaj nám napísať! :-)