“A teraz mi už nedôveruješ?” Zakončenie jej odpovede na moju otázku ma prekvapilo. Myslel som si, že naše, ešte celkom čerstvé, priateľstvo bolo založené na vzájomnej dôvere. Tak by to aspoň malo štandardne fungovať.“Stále ti dôverujem Holden.” Chytila ma za ruku a pozrela sa mi do očí. Neviem či to urobila, pretože to tak cítila, alebo iba chcela zvýrazniť silu jej slov. Tak či onak docielila požadovaný efekt.
Vzadu v hlave sa mi ozvalo tikanie hodiniek. Pomalé tik-tak, tik-tak. Vždy, keď sa malo stať niečo dôležité som to počul. Aspoň som si ten zvuk pridával ku každej mojej spomienke, ktorá bola pre mňa dôležitá.
To postupné, pravidelné tik-tak pre mňa symbolizovalo niekoľko vecí.
Moju vôľu predísť niektorým situáciám. Predstavím si seba samého ako stojím v tom momente a začujem tikanie. A viem, že musím niečo urobiť. Čokoľvek. A možno nič.
Rovnako to pre mňa symbolizuje ešte jednu vec. Nevyhnutnosť. Ako keď sa pozeráte na hodiny na stene a viete, že aj keď im vyberiete batérie a rozmlátite ich na kúsky, čas tým nezastavíte.
Sofia pokračovala:
“Lenže...”
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára