Zastavil som ju.
Čo iné som mohol urobiť? Zostať na mieste a tváriť sa ako urazené decko?
Akonáhle zistíte, že človek, ktorého zbožňujete, rešpektujete a vážite si, stratil vašu dôveru, nie je to ešte koniec sveta. Treba si uvedomiť, že dôver si musí človek zaslúžiť. A ja som si ho ešte nezaslúžil. S tým som sa dokázal bez najmenších problémov vyrovnať.
Ale nie je to také, ako keď zistíte, že váš syn je narkoman. Alebo, že vám zomrel príbuzný. Nie je to nič podstatné. Aspoň naoko a z globálneho hľadiska. Ak je to však celý váš svet, máte problém. Sakra veľký problém.
“Sofia, ja... ti rozumiem. A nemohol som od teba očakávať všetko hneď. Uvedomujem si, že podobné veci neberieš na ľahkú váhu a ja to rešpektujem.”
“Holden. Som rada, že to chápeš. Ale nehovor mi, že dôvera jednej ženy znamená pre teba tak strašne veľa.” Usmiala sa na mňa dokonalým úsmevom.
Nevedela ako veľa to pre mňa vtedy znamenalo.
Nemám rád podobné momenty. Obaja sa cítime trápne a najradšej by sme boli niekde úplne inde. Avšak je nutné ich zažívať.
Zostala ešte jedna vec, ktorú som s ňou potreboval prebrať:
“Ako si to myslela s tým, že sa správam tak, že nevieš čo si máš o mne myslieť?”
“Holden, nechcem aby si si to bral osobne... Teda, asi si si to budeš musieť vziať osobne, keďže je to o tebe... Mám z teba zmiešané pocity. Je mi s tebou dobre. Cítim sa pri tebe príjemne. Lenže niekedy dokážeš zo seba vytiahnuť takú hlbokú myšlienku, že by sa za ňu ani Aristoteles nemusel hanbiť a niekedy sa správaš ako posledný puberťák.”
Takže Aristoteles by sa nemusel hanbiť za niektoré moje myšlienky. Wow to je skvelé. A o čom bola druhá časť vety? ... niečo s puberťákom. Aha, obchod s počítačovými hrami!
“Myslím, že sa naučím v sebe eliminovať toho puberťáka. Len pre teba. Ale až potom, čo zájdeme do toho obchodu s hrami.”
Sofia prevrátila oči a išla so mnou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára