Milujem ťa dočasne

Šum vĺn plaziacich sa na pláž sa zakrádal popod zavreté Jurove viečka. Načúval čajkám lietajúcim ponad jeho hlavu dúfajúc, že sa žiadna z nich nerozhodne vyprázdniť práve pri prelete nad ním. Oceľovo-modré mraky bránili slnku rozohriať more i pláž, no Juraj sem prišiel práve preto. Bol jediný, kto chodil na pláž, keď nebolo pekné počasie. Nedokázal si naplno užiť zvuky mora, ak ho rušil džavot hrajúcich sa detí, výkriky predavača zmrzliny alebo súložiace páriky v neďalekých kríkoch. Taktiež ho aspoň nikto neodsudzoval za uterák s potlačou Avatara.

Ľahký severný vánok mu spôsobil husiu kožu. Posadil sa, zložil si slnečné okuliare a poobzeral sa. Nikde nikto. S úsmevom sa rozbehol do vody. Vlny postupne silneli, tak sa rozhodol neplávať ďaleko. Otočil sa k brehu.

Pri natiahnutom uteráku niekto bol a prehrabával sa jeho vecami. Určite mu chcel zobrať výtlačok Búrlivých výšin, ktorý bol tiež dôvod, prečo mu vyhovovalo nechodiť na pláž počas slnečných dní. Rukami sa oprel do vĺn, ktoré ho doniesli až na breh. Človek pri jeho veciach stále bol. Teraz však iba postával a čítal si jeho obľúbený román od Emily Bronteovej.

„Hej! Čo si myslíš, že robíš?“ skríkol a rozbehol sa za stojacou ženou. Tá sa na neho s úsmevom pozrela a odpovedala:

„Ja nič. Len, človek nestretne každý deň si čítať...“ Jej pohľad skĺzol na Jurove plavky, ktoré boli dôvodom číslo štyri, prečo nechodil na zaľudnenú pláž. Na jeho plaveckých šortkách sa týčila hlava delfína, ktorého nos bol presne uprostred.

„Hej hej, fajn.“ Vytrhol jej z ruky knihu, no neuvedomil si, že má ešte mokré ruky. Rýchlo ju hodil do batohu a prehodil cez seba uterák. Žena sa postavila a začala sa smiať. Práve na ňu pozeral modrý humanoid s delfínim nosom namiesto prirodzenia.

Juraj si ju premeral. Kráska v krátkych azúrových letných šatoch sa mu vyškierala do tváre a on si nemohol pomôcť iba sa začať smiať. Niektoré chvíle sú tak trápne, že smiech, nech je akokoľvek nevhodný, je jediná možnosť.

„Volám sa Veronika.“

„Ja som Juraj.“

„Pri ženách som sa naučil iba jednu vec,“ povedal Juraj a prevalil sa na druhú stranu deky smerom k  Veronike, „a to, že pýtať sa ženy čo chce, je šialenstvo. Pretože nech chce čokoľvek a nech je o tom presvedčená celou svojou bytosťou, stále si to môže v poslednom momente rozmyslieť.“

„A na to si prišiel počas čítania Búrlivých výšin? Či až pri Pýche a predsudku?“ Široko sa na neho usmiala, takže jej mohol urobiť rýchlu zubnú prehliadku.

Ležali na trávnatej lúke, kilometre od najbližšej civilizácie. Aj tú predstavoval len drevorubač Jano, ktorý sa ožral v lese. Slnko pripekalo a teplý vánok sa lascívne pohrával s Veronikinou olivovou sukničkou, ktorej okraj  Juraj  so záujmom celý čas sledoval a vyčkával na každý silnejší poryv.

„Samozrejme. A keď prídeš ku mne domov, predstavím ti aj ďaleko väčšie skvosty mojej osobnej červenej knižnice.“ Ironicky sa na ňu usmial, ona sa k nemu bližšie prisunula a provokatívne si preložila nohu cez jeho nohu.

„Takže ma nevoláš na zbierku motýľov, ale na zbierku literárneho gýču?“ Pristúpil na jej hru a rukou jej prechádzal od lýtka až popod sukničku.

„Neverila by si koľko známych si ku mne chodí požičiavať knihy.“

„Nechaj ma hádať. Pri požičiavaní vždy aj zostanú,“ povedala Veronika, chytila Jurajovu zvedavú ruku a požila ju na jeho bok. Neodpovedal. Iba takmer arogantne strčil ľavú ruku pod jej rameno, aby sa k nemu bližšie pritúlila. Ona jeho ruku chytila a prikryla sa ňou. Potom  Juraj  povedal:

„Nehanbím sa povedať nahlas, že si prvá, ktorá sa so mnou chcela stretnúť aj druhý raz a nielen pre to, aby si mi vrátila požičanú knihu.“

„Je mi cťou,“ povedala, obrátila sa k nemu tvárou a uprela na neho svoje veľké smaragdové oči. Juraj zatiaľ počítal tých niekoľko málo oblakov, ktoré križovali oblohu.

Čakala ďalej.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš? Chceš, aby som ti nejak špeciálne poďakoval za to, že tu si?“ Prevrátila oči a povedala:

„Áno. Pobozkaj ma už konečne.“

„Kedy si mi to chcela povedať?“

„Neviem, nepremýšľala som nad tým.“

„V poriadku.“ Sklopil zrak do stola. Sedeli v kaviarni s výhľadom na zapadajúce slnko, zvyčajne teplé a romantické, no dnes malo nezvykle chladnú žiaru. Nemal chuť sa ďalej pýtať. Nechcel už nič počuť.

„Nehnevaj sa na mňa. Bála som sa, že ťa tým odplaším, tak som ti to nechcela hovoriť skôr.“ Smutne sa na neho pozrela dúfajúc, že zdvihne zrak a opäť sa usmeje. Nestalo sa tak.

„Kedy odchádzaš?“ opýtal sa jej chladne.

„O tri mesiace.“

Pokýval hlavou, ale stále sa na Veroniku nepozrel. Premýšľal nad týždňami, ktoré spolu strávili. Spomenul si, ako sa prvý raz bozkávali. Prvý bozk je preceňovaný. Pretože nikdy nejde o to, čo spolu urobíte prvý raz alebo posledný raz. Vždy záleží iba na tom, či sa to stane znovu. Keď mu napísala, že by sa mali porozprávať, očakával, že z kaviarne odíde ako zadaný človek. Nie, že sa budú musieť rozlúčiť. A príde o to vytúžené: „Nabudúce...“

Zrazu sa zdvihol a odišiel.

Veronika prekvapene pozerala ako odchádza, no nepokúšala sa ho zastaviť. Nechala, nech ide, zatiaľ čo ona sa niekoľkokrát bezmocne nadýchla. Zatvorila oči a v duchu si vynadala, prečo ešte nepočkala. Mohla mu to povedať neskôr. Nemusela mu to hovoriť vôbec. Chcela sa do neho zamilovať. Tak veľmi chcela. Teraz o všetko prišla.

Vtedy sa  Juraj  vrátil s dvomi vodkami a pomarančovými džúsmi a povedal:

„Takže, ak som to správne pochopil,“ položil alkohol aj zápitok na stôl a posadil sa vedľa Veroniky, „máme tri mesiace, aby sme stihli všetko, na čo ostatní majú roky.“

Prirážal.

Aj keď vždy tvrdila opak, jej vzdychanie považoval za viac účelové ako spontánne. Väčšinou počul iba to obligátne „Áno“, ak jej náhodou z úst vykĺzlo aj „Ach bože“ bral to ako dobré znamenie. Spomalil. Očami skúmal každú krivku, ako keby sa snažil vpáliť obrysy jej tela do svojej mysle. Vedel, že sa tento deň už nebude opakovať. Posledný deň.

Prirážal silnejšie, rukou ho stiahla za krk k sebe, aby ho mohla bozkať.

Vykĺzol. Nevadí. Vrátila ho na miesto a pokračovali. Po vyvrcholení musel najprv po sebe upratať, až potom ho pustila si ľahnúť k jej spotenému telu. Pozerali do stropu a hlasne vydychovali. Sledoval ako jej stúpa a klesá hruď, kým ona radšej ani nechcela myslieť, kde asi môže mať pohodené svoje červené čipkované nohavičky. Stiahla si vyhrnutú bordovú nočnú košieľku na brucho a pritúlila sa k nemu. Pohladil ju po vlasoch a povedal:

„Ľúbim ťa.“

„Aj ja ťa ľúbim.“

„A predsa zajtra odídeš.“

„Odídem.“

Ležali vedľa seba mlčky a tvárili sa, že na svete nie je nič fascinujúcejšie ako srdiečková tapeta na strope. Nevedela si spomenúť, prečo sa ho vlastne nikdy neopýtala na výber tohto vzoru pre spálňu.

Vo vzduchu viseli všetky nevyrieknuté výčitky ako mínové pole. Čo i len najmenší pohyb mohol privodiť katastrofu. Juraj sa pohol.

„Neuvažovala si o tom, že by zostala? Kvôli mne.“ Jedna mína práve vyhodila do vzduchu celé mínové pole. A možno aj nejaký ten muničný sklad.

„Vieš, že som o tom uvažovala.“

„A?“

„A nič. Musím odísť, cítim, že dokým neodídem nebudem plnohodnotným človekom. Ak by som tu teraz zostala, s tebou, vyčítala by som ti to do konca tvojho života.“

„S tým by som vedel žiť.“ Naivne sa na ňu usmial. Ona mu s úsmevom odpovedala:

„Ty možno áno, ale ja nie.“

Hlasno si vzdychol.

„Čo budem robiť, keď tu nebudeš?

„O čo ti ide Juro? Budeš robiť to, čo si robil predtým. Budeš kompletizovať zbierku od Ingrid Lindstromovej a Danielle Steelovej. Alebo sa opäť vrátiš k plávaniu. Niečo si už nájdeš.“

„Dobre,“ uzatvoril a posadil sa na posteľ. Mohla byť taká chladná? Musela skutočne odchádzať? Nemohla počkať ešte mesiac? Dva? Rok?

Miloval ju.

Predtým o láske čítal iba duševné zvratky severských autoriek, ktoré nikdy nemal rád. Ale čítal ich, pretože mu dávali nádej na happy end. Že keď nájde tú skutočnú lásku, opätovanú lásku, vezmú sa a budú mať dve blonďavé a modrooké deti. Pokojne by zo svojich predstáv dokázal vypustiť ten ich árijský vzhľad. Dokonca by prežil, ak by deti neboli žiadne. Chcel byť s ňou.

Čím bližšie bol deň jej odchodu, neviditeľná bariéra medzi nimi rástla. Odcudzovala sa mu, ale on to odmietal. Nechcel vidieť, ako sa na neho pozerá a v duchu si hovorí, že už čoskoro bude nezadaná. Možno chcela vytrtkať jeho kamaráta Vlada. Vždy sa na neho tak zvláštne pozerala... Nič z toho Juraj nechcel vidieť. Chcel, aby bola jeho, ale nie ako trofej, vypchatá busta na priečelí jeho kozubu. Hľadal partnerku, priateľku a našiel! Stratil.

Ešte nie. Ešte je čas. Zostávalo dvanásť hodín, dokým ju odprevadí na taxík a povedia si definitívne... Dovidenia? Alebo zbohom? A záleží na tom vôbec? Už nebudú spolu. Už bude iba on a ona. Keď uplynie dvanásť hodín bude sám. Opäť stáť s pivom ruke pri okne a sledovať ľudí cez okno a čudovať sa, prečo tiež nemôže byť tak šťastný ako oni. Bude premýšľať o tom, prečo musela odísť a prečo nezostala. Bude ju nenávidieť, že odišla. A on musel zostať sám.

Ležali spolu vedľa seba. Dívali sa do očí a mlčali. V duchu si Juraj hovoril, ako miluje tie oči a ako ich o niekoľko hodín bude preklínať.

Stál pri okne. Pivo otvoril nacvičeným pohybom o parapetnú dosku. Nasadla do taxíku a už jej nebolo. Ďalej tam stál a pomaly pil pivo. Keď vypil polovicu, sadol si na gauč a zapol si televízor. Nič nedávali, ale díval sa aj tak.

V hlave mal iba šum. Nepremýšľal nad ničím, tak, ako to vedia iba muži. Dopil pivo. Otvoril si druhé. Jeho chuť bola horká. Chvalabohu. No na jeho dne namiesto oslobodenia nenašiel nič. Otvoril ďalšie pivo. Dve fľašky mu postávali na zemi vedľa gauča, ako keby si spomínali na časy, kedy ich tam zvykávalo byť omnoho viac.

Zaklopanie.

Pivo položil na zem k ostatným dvom a išiel k dverám.

Otvoril dvere.

Veronika v bielej košeli sa na neho zoširoka usmievala. Nikdy ju nevidel sa tak usmievať. Vrhla sa mu okolo krku a hneď mu nalepila dve pusy na líce.

„Vedela som, že to bez teba nevydržím. Vieš ako sa hovorí: Človek zistí, čo má, až keď to stratí. Musela som ťa stratiť. Teraz už viem, že si bol všetko, čo som kedy hľadala. Chcem s tebou zostať.“ Nevnímal záplavu slov a silno ju objal.

Potom mali sex.

Juraj ležal na posteli, pretože nevedel zaspať. Veronika opretá o jeho hruď spokojne oddychovala. Z každého jej nádychu a výdychu počul, ako je šťastná a spokojná. V diaľke za oknom sa pomaly schádzali ťažké uhľovočierne mračná.

Premýšľal nad Veronikou, sledoval prameň jej vlasov, ktorý sa jej vždy pri líci trochu skučeravil. Sledoval jej telo a dokonalú pokožku. Nepoznával ju. Už to nebola tá Veronika, ktorú poznal. Odišla. Mala byť preč a on ju mal teraz nenávidieť. No ona teraz spokojne priadla na jeho hrudi a nevedel, čo s tým má robiť.

Nemala sa vracať.

Nevedel ju však nenávidieť.

Ale už ani milovať.