V Sombore s ryšavkou

Slnko usilovne mlátilo lúčmi do mojej šiltovky a ja som sa v košeli potil ako džezmen o polnoci na STV2. Ksenija sedela v kaderníctve, tak som šiel na prechádzku po hlavnom námestí v Sombore. Námestie bolo plné predavačov medu, ktorí sa schovávali v tieni svojich stánkov. Hmkal som si Juhoslovanskú prerábku California Dreamin zo 70tych rokov.

 

Prechádzal som sa medzi stánkami s naskladanými fľašami plnými lepkavej sladkej zlatistej hmoty. Všimol som si, ako jeden predavač mal medzi plnými fľašami vyložený aj veľký pozlátený pohár, ktorým chcel asi deklarovať kvalitu svojich produktov. Pravdepodobne si myslel, že tým priláka viac zákazníkov, no vo mne to vzbudilo pocit, že si ho tam vyložil iba z číreho zúfalstva.

Vo vrecku mi zavibroval telefón, čo znamenalo, že Ksenijine vlasy už čakali pripravené na moje kritické zhodnotenie. Očakával som akúkoľvek farbu z tých 16, aké som dokázal voľným okom pomenovať, ale hnedá bola (ne)príjemným prekvapením. Páčili sa mi jej husté čierne kadere pripomínajúce havranie perie. Teraz mi skôr pripadala ako hnedá pouličná mačka. Svoje myšlienky som vyslovil, za čo som bol poslaný tam, kam slnko nesvieti.

Kým ma viedla k jej rodinnému domu, vysvetľovala mi, že sa už dlhé roky snaží prepracovať ku svojej prírodnej farbe. Podotkol som, že som si celý čas myslel, že čierna je jej prírodná farba. Otočila sa ku mne a prstom ukázala na svoju tvár. Bol by som prisahal, že nikdy predtým som si na jej tvári nevšimol sieť škoricovohnedých pieh. Vždy som mal veľkú slabosť na ryšavky a táto informácia urobila Kseniju v mojich očiach ešte atraktívnejšou. (Aj keď som myslel, že to už viac ani nešlo)

Cestou mi ukázala svoju základnú školu, strednú školu a kostol, v ktorom nikdy nebola. Asi po 400 metroch som uvidel vysokú bránu s ťažkými drevenými vrátami, kde nás už čakala jej sestra. Milica,čerstvá štyridsiatnička, skoro tak vysoká ako ja, bola oblečená v dlhých modrých šatách, ktoré podčiarkovali jej úzky pás. Pri nohách jej stála Lena, päťročná rockerka, v ružovo-modrých šatách. Hneď ku mne Lena pribehla a povedala:

„Hellou, Pederer!“ Bola to skomolenina môjho a Federerovho mena. Bola tiež tenistkou, ako mi neskôr vysvetlili. Potom som si podal ruku s Milicou, ktorá ma s úsmevom privítala:

„Som rada, že si prijal pozvanie na Lenine krstiny.“