3.
Ako som vychádzal z baru, uvedomoval som si celú svoju mizernú existenciu. Bez priateľky... Bez... priateľky. Vlastne okrem priateľky mi nechýbalo nič. Vždy ma dokázalo fascinovať, ako je možné, že sa ľudia po rozchode zrútia. Veď tým ľuďom nič nechýba.
Majú čo jesť, majú strechu nad hlavou, majú kamarátov, ktorí ich majú radi. Často majú aj slušnú prácu. Niekedy dokonca aj milenku klopkajúcu na dvere. No oni aj tak pijú hektolitre alkoholu. Ani nie preto, že potrebujú zabudnúť, ako skôr preto, že je to tradícia. Nechala ťa? Ide sa piť! Nechal si ju? Ide sa piť!
V tomto som nebol v ničom iný. Základom bolo uvedomiť si to. Preto, keď som nakoniec vyšiel z baru, mal som hlavu vztýčenú. Avšak jedna noha mala pocit, že sa nutne potrebuje strčiť do cesty tej druhej. A tá druhá sa jej snažila vyhnúť. Čo nakoniec znamenalo, že som z toho baru vyšiel s hlavou vztýčenou, ale mieriacou na betón. Pád nakoniec zmiernila moja pravá ruka.
Bral som to ako symbol z nebies. Každý fénix musí povstať zo svojho popola. Tak som sa aj ja musel nakoniec pozbierať a postaviť sa na vlastné nohy.
"Tak čo. Pôjdeme ku mne?"
Ako som vychádzal z baru, uvedomoval som si celú svoju mizernú existenciu. Bez priateľky... Bez... priateľky. Vlastne okrem priateľky mi nechýbalo nič. Vždy ma dokázalo fascinovať, ako je možné, že sa ľudia po rozchode zrútia. Veď tým ľuďom nič nechýba.
Majú čo jesť, majú strechu nad hlavou, majú kamarátov, ktorí ich majú radi. Často majú aj slušnú prácu. Niekedy dokonca aj milenku klopkajúcu na dvere. No oni aj tak pijú hektolitre alkoholu. Ani nie preto, že potrebujú zabudnúť, ako skôr preto, že je to tradícia. Nechala ťa? Ide sa piť! Nechal si ju? Ide sa piť!
V tomto som nebol v ničom iný. Základom bolo uvedomiť si to. Preto, keď som nakoniec vyšiel z baru, mal som hlavu vztýčenú. Avšak jedna noha mala pocit, že sa nutne potrebuje strčiť do cesty tej druhej. A tá druhá sa jej snažila vyhnúť. Čo nakoniec znamenalo, že som z toho baru vyšiel s hlavou vztýčenou, ale mieriacou na betón. Pád nakoniec zmiernila moja pravá ruka.
Bral som to ako symbol z nebies. Každý fénix musí povstať zo svojho popola. Tak som sa aj ja musel nakoniec pozbierať a postaviť sa na vlastné nohy.
"Tak čo. Pôjdeme ku mne?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára