23. júla 2011

Holden

2.

"No, čo moja, ako?" Vyčaril som na neznámu slečnu najlepší americký úsmev, aký som dokázal.

"Nechaj ma, úchyl!" Okríkla ma a rýchlym krokom sa stratila v dave.


V podobnom duchu sa niesol celý večer. Myslel som, že to bude ľahšie.
Nedokázal som presne prísť na to, čo mohla byť príčina môjho absolútneho nezdaru.

"Možno by ti pomohlo, keby si do seba nehodil dva poldecáky zakaždým, čo ťa nejaká odmietne."

Po mojej ľavici sedela žena. Úplne kľudne si slamkou miešala farebnú tekutinu v pohári a pozerala na mňa. Málokomu sa podarí sedieť na barovej stoličke tak, aby nevyzeral ako miestny štamgast. Jej sa to darilo s nespornou eleganciou.

"Pozorujem ťa už dlhšie. Bola som zvedavá, či na tvoju baliacu frázu nejaká naletí."

Usmiala sa. Nádherný úsmev. Usrkla si z drinku a čakala na moju reakciu. Podarilo sa mi skoncentrovať, a tak som nepovedal klasicky: "No, čo moja, ako?" Iba som čosi zamrmlal a rukou si podoprel hlavu. No viečka ma sklamali a oči sa zavreli.

Keď som ich znovu otvoril, bar už zatvárali. A po neznámej kráske nezostala žiadna stopa.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára