Ksenia

Obdivoval som jej dlhé štíhle nohy. Na zadnej strane oboch stehien mala vytetovanú červenú mašľu, ktoré sa zmyselne vlnili, ako sa jej koža v chôdzi hýbala. Keď som sa dostatočne pokochal, predbehol som ju, aby som ju mal pred sebou. Z krátkeho trička jej na vytŕčajúcich bedrových kostiach boli vidieť ďalšie zásahy pera nejakého miestneho umelca. Modré revolvery, ktorých hlavne končili niekde v jej nohavičkách. Tam som už bohužiaľ nedovidel. 

Usmiala sa na mňa a ukázala na budovu kam ma viedla. Hovorila, že bola vybombardovaná počas vojny. Bezútešný betónový skelet vyzeral ako paža kostlivca trčiaca zo zeme a načahujúca sa k nebesiam. Keď sme prechádzali skrz zvalený železný plot, chytila ma za ruku. Musela si všimnúť môj vystrašený výraz. 

Poľahky sme vyliezli na prízemie budovy. Najprv som myslel, že táto budova nebola vôbec nikdy dostavaná, ale potom som si všimol, že musela byť dokončená. Sklenené črepy ležali všade navôkol medzi rotrúsenými kúskami muriva a tehál. Viedla ma ku schodom. Chcela, aby sme vyliezli na vrchol tejto budovy, pretože je z neho údajne najlepší výhľad na celý Nový Sad. Nikdy som to nezistil.

Všade chýbali zábradlia, zápach fekálií a staré rozhádzané kusy šatstva jednoznačne svedčilo o tom, že to funguje ako hotel pre všetkých, ktorí už nemajú kam. Sklamane sa na mňa pozrela, ale nenútila ma ísť. Vážim si toho. Keď sme vychádzali, upozornila ma hneď na dve veci. V prachu tam ležala kazeta VHS. Ako relikvia deväťdesiatych rokov, ktorá tu zostala spolu s touto budovou, ktorej smútok z nej priam vyžaroval. 

Druhá vec bola výťahová šachta. Dokonale zhrdzavený výťah, ktorý by sa pod naším dotykom bol rozpadol na prach, ak by sme sa ho odvážili čo i len pohľadiť. Zošúverený na nás hľadel, ako keby sa nás bál. Ako keby sa skutočne rozdrobil pod našimi prstami.